Bratislava: Tatran, 1980. — 253 s.
z pol. orig. prel. Jozef Marušiak.
… Celý grécky svet sa sústreďoval okolo tohto chrámu a pokladali ho za stred zeme. Obete a bohaté dary prichádzali z Macedónie, z Egypta, od Pontu, z Massalie (Marseille), zo samého Grécka i zo všetkých jeho ostrovov, z ázijských miest aj z južnej Itálie. Vždy keď bolo treba chrám opraviť alebo prizdobiť, skladali sa na výdavky všetky helénske štáty. Vešteckému umeniu mala blízko mágia. V najstarších časoch bola taká spätá s náboženstvom, že ich nebolo možné od seba oddeliť. Neskôr sa putá uvolnili a mágia sa stala náboženstvu cudzou, ak nie priam nepriateľskou. V náboženstve je totiž hlavnou vecou modlitba, ktorá je prosbou. V mágii zasa prosba nemá význam, dôležitý je akt vôle, rozhodná žiadosť, rozkaz. Čarodejník rozkazoval prirodzeným aj nadprirodzeným bytostiam, ktoré mu podliehali. Bohyňou čarovania bola tajomná a zlovestná Hekaté. Dávala čarodejníkom moc nad prírodnými silami a znalosť magických bylín. Verilo sa, že čarodejník môže urobiť všetko: stiahnuť mesiac na zem i lietať v povetrí, vyvolávať duchov i obracať smer vetrov, chodiť po vode i prebúdzať lásku v ľahostajných srdciach. Kto chcel, aby sa mu vydarila poľovačka alebo lov rýb, kto posielal kone na preteky, kto chcel dážď na svoje polia, šiel po radu alebo pomoc k čarodejníkovi či čarodejnici. Títo vykonávali svoju prax podľa odvekých predpisov, zariekali choroby, pripravovali lieky, rozdávali amulety — a to všetko sa dialo aj v polobarbarských časoch, aj neskôr v epoche najvyššej civilizácie, ba ku koncu antického sveta sa viera v mágiu stala taká všeobecná a taká silná ako hádam nikdy predtým. Úslužní taumaturgovia, čiže di- …
